.



Říjen 2010

Zbohom môj milý, zbohom...

23. října 2010 v 19:03 | Fla!ry |  Moje blbosti
Ak si myslíte, že idem písať o chalanovi, tak ste na veľkom omyle. To môj fotoaparát... Odišiel... Už nie je medzi nami. A tento článok venujem len a len jemu, pretože to bol ten najúžasnejší foťák na svete. A hoci bol veľký ako tehla, a hoci mal len 6 megapixelov, hoci nemal žiadne efekty, hoci fotky neboli moc kvalitné, sprevádzal ma hádam už od prvej triedy. To na ňom som sa učila mačkať spúšť, hrať sa so svetlom, a zachytil aj tie najdôležitejšie a najkrajšie momenty môjho doterajšieho života.

Keď sa foťák vymkne spod kontroly...

15. října 2010 v 20:56 | Fla!ry |  Moje výtvory
A je tu ďalšia séria od maximálnej amatérky vo fotení. Tých fotiek sa nahromadilo trošku dosť. A o čom budú? Sama neviem, asi na čo prvé kliknem. Alebo vyberiem mojou obľúbenou metódou enikibenikiklikibé?

I keď sa všetko raz skončí, prečo to riešiť teraz?

14. října 2010 v 18:17 | Fla!ry |  Moje blbosti
Alebo inak povedané- ďalší zápis do môjho blogového denníka. Ak vás to zaujíma (čož pochybujem) môžete kliknúť na Celý článok, ale čo vás tam čaká... Nezaručujem :)

Párka ala lotosový kvet a možno aj niečo ako fotoreportáž

9. října 2010 v 14:58 | Fla!ry |  Moje blbosti
Dnešný pokus o obed sa rovná katastrofe. Pre niekoho hnusný, pre mňa obľúbený fazuľový prívarok je dnes hlavným menu. A keď sa vám rozbije uvarené vajíčko a vy doň stúpite, keď sa z vašej párky stane lotosový kvet pretože facebook.com zavolal, je to proste úžas. Momentálne prebieha pokus číslo dva, s poslednými surovinami, ktoré sa v okruhu šesťdesiatych metrov nachádzajú. Jednoducho musím z hlavy vypustiť o jedného či dvoch frajerov menej. Veď viete ako to chodí :D
A čo som robila celý týždeň? Túto otázku si kladiem aj ja. Pretože mi všetko príde ako premrhaný čas. Hlavne preto, že som ho strávila skoro iba učením.A mimo učenia sa v mojom okolí dialo toto:

Možno mám vadný nos, ale vôňu starých kníh z knižnice proste milujem...

8. října 2010 v 21:28 | Fla!ry |  Moje blbosti
Piatok =deň knižnice. Opäť som sa vrátila do tej úžasnej budovy bez toho, aby som šla zaplatiť upomienku. Vdýchla som tú krásnu vôňu starej literatúry. Všimli ste si niekedy ako to v knižnici vonia? A ako je tam príjemne? Milujem knižnicu... Áaach... Bola by som sa tam aj vrátila :) Keď som sa konečne spamätala rozbehla som sa k poličkám, kde zvyčajne mávajú
najlepšie knihy. Kamarátka mi doporučila niečo ako "Supertajný denník" alebo aspoň niečo v tom zmysle. Dala som na jej radu, ale keď som ju náhodou otvorila
v polovici, odradili ma hneď prvé dve vety, ktoré som zbadala. Bola to knižka, ktorú som nečítala ale mám ju prečítanú už miliónkrát. Ako to? Bol to klasický dievčenský denníček, ktorý má dej zhruba asi taký istý ako tisíce ďalších dievčenských románov. V poslednej dobe, čož znamená asi rok, mi začali liezť na nervy všetky tieto velediela. Od knihy očakávam aby mi niečo dala. A keď už mi nič nedá, tak nech je aspoň niečím výnimočná. I keď sa u ľudí riadim príslovým "Nesúď knihu podľa obalu"
u kníh to ako tak nie je pravda. Pretože ak je na obálke fotografia z internetu a v nadpise pravopisná chyba, moc dobrá kniha plná užitočných informácii a humorne napísaných dialógov to zrejme nebude. Zo zúfalstva som si zobrala knihu "Séria nešťastných príbehov" od Lemonyho Snicketa. V tomto prípade to bude jedna z tých kníh, ktoré ma očarili svojou jedinečnosťou. Či mi predá aj nejakú tú múdrosť do života, to sa dozvieme potom. Ale pár vecí viem na isto: nebude to a strašne zlatých chalankoch, ani o úžasnej ružovej a nebude sa to končiť happy endom. Treba dať od tých šťastných koncov pauzu. Nárok na taký koniec mal iba Úsvit, a ten vyčerpal možnosti všetkých ostatných kníh. Nebojte, na Twilight ságe a Edwardovi Cullenovi už konečne neletím, ale tým pádom nehovorím, že to boli zlé knihy.
Bacha na vec.
A ešte niečo čo stojí za zmienku...
Jeden nemenový blog, na ktorý som sa dostala mne neznámym spôsobom. Mám naozaj zaujímavý touchpad na laptope a nie príliš dobre sa ovláda. Omylom som klikla na nejaký odkaz, a zrazu mi to len vyhadzuje tzv. chybové okná kde bol text v zmysle, že keď sa mi nepáči jej blog tak to nemám hovoriť nahlas. Nešlo to absolútne zatvoriť, ani windows okno nešlo otvoriť. Nepomohol ani starý dobrý alt F4 ba dokonca ani delete! Vrchol..
Tak som klikala, klikala, klikala... Až som nakoniec spravila 400 kliknutí a konečne to skončilo. Po tom čo som musela robiť by som na tú odpoveď NIE aj klikla. Samozrejme, pokiaľ by som nevedela čo by to obnášalo :D. Na čo to na blogu má? Robí jej to dobre? Veď to je vlastne jej chyba pokiaľ sa tam niekomu nepáči a ona ich za to bude trestať takýmto spôsobom? A čo ešte ľudia ktorí sú v tom nevinne? Ako napríklad ja. Mala som sto chutí napísať jej tam niečo, ale čo by to vyriešilo? Túdle. Toto nie je blog, toto je akurát spam. Akurát ma to rozčúlilo, ale ako hovorím: "Nad takýmito situáciami nemôžeme spraviť nič iné, len sa nad tým pousmiať."
Ďakujem za možnosť slobodného prejavu. Ak vás niečo urazilo, vytočilo, či inak zle citovo navnadilo, tak vás prosím o ospravedlnenie.
S pozdravom
vaša Fla!ry

Mám či nemám?

3. října 2010 v 17:36 | Fla!ry |  Moje blbosti
Už od vydania predchádzjúceho článku o telesnej výchove (ktorý mal až jeden kometár) som rozmýšľala o čom napíšem. Nechala som to na tému týždňa. A keď dnes zapnem počítač čo nevidím? Komercia dorazila už aj na blog.cz . Ale nemôžem im to zazlievať. Spravím len to, že sa k tejto téme jednoducho nebudem vyjadrovať a nájdem si inú alternatívu.

Malá vsuvka o mojom týždni:
V mojom živote sa za týždeň mojej neprítomnosti takmer nič nezmenilo. Bolo to iba pár príjemných dních, ktoré sme z veľkej časti trávili smiechom, vďaka ktorému sme skoro skončili v riaditeľni. Písomiek bolo dostatočne, ale to sú práve tie známky, ktoré ma zachraňujú na konci roka, čiže sa nemôžem sťažovať. Za pár úžasných jedináčikovských dní sa musím tiež poďakovať mojej sestričke, ktorá išla na chvíľku spať k babke ja som teda mala izbu sama pre seba. Vyvrcholenie týždňa bolo, keď naši odišli niekam za známymi a ja som bola sama doma. Videla som to najskôr na horor, ale to by nesmel prestať fungovať internet. Tak som miesto hororu robila prezentáciu do školy. Ach tá irónia... V pondelok ma zas chytil taký... no smútok. Mali sme tanečnú s našou novou trénerkou. Keď som zbadala tú hrôzu čo máme mať na kostým, a na čo máme tancovať, chcelo sa mi plakať. Mali sme tancovať na pesničku od 50Centa Candy Shop. Kostým sme mali mať "koženné" minisukne a obtiahnuté "koženné" tričká. To nám tam môže rovno zavŕtať tyč a pritom si aj privyrobíme.  Ešte k tomu jej musíme hovoriť pani učiteľka, akoby mala vysokú školu a titul magistry. Ako mi chýbajú staré tréningy, kde nám Paulína dala vždy do tela, kde sme sa vždy poriadne nasmiali, kde sme mali vždy úžasné kostými a tance, kde...  som vždy cítila že niekam patrím. Bola to moja druhá rodina. Entita pre mňa znamenala naozaj veľa, ale teraz je každým dňom bližšie k zániku. Stále myslím iba na to, ako nám to oznámili: "Paulína vás mala až takto," ukázala rukou nad hlavu " a preto vás nechala."   "Ale nie. Paulína má zdravotné problémy a preto vás nemôže tento rok učiť..." Ďalej si buď nepamätám alebo som to jednoducho vykázala z hlavy. A teraz z našej skupiny zostala iba zanedbateľná čiastka ktorá ticho spomína na staré dobré časy. Je to asi divné čítať, ale jednoducho som to musela zo seba dostať. Aktuálne som v nálade veselej, ale presne viem popísať čo ma to v pondelok chytilo za čudo. A teraz prejdime k podstatnejveci čo sa týka blogu. Chcela som vám oznámiť, že môj blog oslávil prvého októbra trojmesačné narodeniny. Tri mesiace. Dentdelion mám už tri mesiace. Ani sa mi tomu nechce veriť. A to ma privádza k ďalšej myšlienke zvanej autorský klub. Mám či nemám? Je to podľa mňa dosť dobrý nápad, podporovať tkz. pravé blogy. Naozaj sa mi páči tá myšlienka. Ale chcelo by to tiež zmeny. Rozhodne by som zrušila spriateľovanie blogov. Chystám sa na to hádam už od založenia, teraz by som mala aspoň dôvod. Je to len taký zlozvyk z môjho starého blogu. Chcelo by to asi viacej autorský dizajn, ale to sa bude uskutočňovať ťažšie keď máte na dizajny obe ruky ľavé. Takisto aj prezývka. Pretože Fla!ry je takisto jeden zo zlozvykov, kroré som pochytila pri mojich blogových začiatkoch. Zbytočná interpunkcia. To by som sa rovno mohla volať J@aa@NUuL!!nqqQQ_a a písať štýlom PooSssSieEElAAm OOObRRooVViTÁAnSku PusinQQQU!!! Chcelo by to niečo normálne ale čo? Moja hlava je v posledej dobe nejako moc lenivá. Veď ona sa preberie. Hádam :D
S pozdravom vaša ... ani napísať to už nemôžem...