.



Telesná výchova- Horor alebo zábava?

25. září 2010 v 21:44 | Fla!ry |  Moje múdrosti
Raz som vám sľúbila, že o telesnej výchove odo mňa ešte budete počuť. A rozhodla som sa tomuto preúžasnému predmetu venovať jeden celý článok.

Telesná výchova.
Čo sa vám pri tomto slove vybaví? U mňa je to rozhodne, behanie, vybíjaná, krik, výsmech alebo hrozní učitelia. Svoj názor na tento predmet som postupne menila.
V prvej triede som bola celá šťastná zo školy, ako každý prváčik. Preto aj telesná alebo inak zvaná Tv3, bola niečím úžasným. Nuž, človek sa niekedy spletie. Keď bolo nepriaznivé počasie, tak sme behali z čiernej čiary na červenú a kto tam bol prvý, vyhral. Boli to v skutočnosti tri metre, a my sme sa pri tom poriadne zabavili.
V druhej triede sa repertoár rozšíril o jednu čiaru. Čiže sme behali 5 metrov a nie 3. Občas sme si pohádzali loptu či spravili 10 drepov.
Ale stále som mala rada tento predmet.
Zmena na prvom stupni nenastala, a hneď po príchode
do piatej, kde na nás každý hučal že nič nevieme,
som zbadala pravú tvár telesnej. Snažila som sa byť optimistická, ale nešlo to. Keď nás, bezbranných piatačikov so slabým imunitným systémom vyhnali behať v novembri von päťstovku, došlo mi, že telesná nebude kamarátka. A obzvlášť antuka. Po takýchto zákrokoch v upršaných dňoch som samozrejme so svojou extrémne slabou imunitou padla do postele ako hnilá hruška a kašľala na ostatných baktérie aj dva týždne. Myslela som, že horšie to už byť nemôže, ale ako obvykle, môj úsudok bol nesprávny. V šiestej triede sa telesná známkovala. Skoro mi sánka odpadla keď som túto úžasnú novinu zistila. Naozajstný horor/teror nastal až tu. Keď nám učiteľka nadávala do postihnutých lemier, paničiek na prechádzke, či iné nezmyselné výmysly z jej tak trochu dosť šľahnutej mysle. Pretože môže zdravého teda zdravého po psychickej stránke napadnúť niečo ako beh v daždi? A zakázať im zobrať si na krátke biele tričká mikinu?

Ale dosť bolo krutých zážitkov. Je to skôr horor či zábava? Nekonečná otázka, ktorú si kladie asi každé drevo ako som ja. A myslím, že na ňu máme aj rovnakú odpoveď. Ja som najskôr nechápala sťažovanie na telesnú mojej staršej sestry, až kým som sama neokúsila čo je to za divný druh trestu na druhom stupni. Presne tak. Ja beriem telesnú ako trest za všetko zlé čo som kedy spáchala. Niečo ako karma. Klamala som= beháme tristovku a hneď v ten deň aj šesťdesiatku.
Ohovárala som= behanie päťstovky v daždi. Ale v tomto prípade nepríde odmena za dobré, ale iba trest za zlé skutky.
Ale u každého to
tak určite nie je. Sú ľudia, lepšie povedané- na šport nadaní ľudia, ktorí by si telesnú dali každý deň do týždňa.
Poviem vám, že ja by som radšej mala matiku aj dvakrát za deň, a počítala kvadratické rovnice i keď nemám ani len potuchy čo to je. Nuž, ale títo spomínaní ľudia majú smolu. Pretože naša škola žije najmä zo športu. A pokiaľ niekto ukáže aspoň malý talent na beh, hod guľou či loptové hry, nedajú mu pokoj až kým neodíde na strednú. Mne sa to raz stalo. Pretože som tak omylom neomylom spravila šnúru, prišla učiteľka a už som bola zapísaná na gymnastiku. Ja som dobre vedela, že jediné čo nemám úplne drevené sú nohy, ale aj tak sú z drevotriesky. Zbytok tela mám ako vyrezané z borovice. Varovala som učiteľky, nepočúvali ma. Len zostava tamto zostava hentam. Priznám, i keď sa nerada chválim, zostava na koberci mi šla najlepšie. Potom prišiel rad na zostavu na hrazde. A tam ma zradili moje borovicové ruky, teda skôr borovicové špajdle. Nedokázala som sa na ňu ani vyšvihnúť, nie to ešte robiť kotúľ. Učiteľky nado mnou len lamentovali a poslali ma na koberec. Ale prišla ešte ďalšia prekážka menom koza. I keď roznožku mám dobrú, ruky sú slabé. Skončilo to tak, že som na súťaži zastúpila jedno dievča, s ktorým sme si boli podobné. Chúďa, bola to najlepšia gymnastka, ale koberec jej nešiel. A tam som nastúpila ja. Spravila pár kotúľov a nič viac. Odvtedy ma už na gymnastiku radšej nevolajú.

Najviac mi však vadí to, že naša škola má iné, dokonca celoslovenské úspechy, ako napríklad v recitácii či slohových súťažiach. Sú vystavené akurát na malej nástenke. Ale keď sa umiestnia chalani futbalisti v okresnom kole na treťom mieste, div sa neotvára šampanské. Nehovorím, že to nie je úspech, ale šport sa zbytočne preceňuje. Ja osobne si myslím, že napísať dobrú poviedku je ťažšie ako odohrať jeden futbalový zápas, pretože tam zapájate iba nohy a nie hlavu. I keď u každého je to ináč.
Keďže telesná výchova je a vždy bude preto, aby deti mali čo najviac pohybu, tým že nás budú terorizovať nadávkami, nám kondičku nezvýšia. Už som bola svedkom ako učiteľ nadával svojej hráčke na futbale (prepáčte za použitie i keď neúplných vulgarizmov):
" Ku**a! Ty p**a
prečo si to nechytila!!!" Našťastie to nebol učiteľ z našej školy, ale aj tak. Keby to povedal mne, hneď by skončil nezamestnaný.
Bodaj by ho počul niekto ako minister školstva.

Na telesnej sa dá robiť toľko vecí... Viete koľko detí trpí skoliózou? Ja som jedno z nich. To by mohli na telesnej napraviť. Stačilo by dať pár cvikov, a už by nás nemuseli trápiť dvojtunové školské tašky. A keď už si dávajú tú námahu, a delia nás na dievčatá a chlapcov, tak by sme mohli robiť niečo ako aerobik. Myslím, že niečo také dvakrát do týždňa by bodlo každému. Človek si pri tom počúvne hudbu, a pri tom si poriadne zacvičí. Ale keďže sa do školstva moc ľudí nehrnie, ťažko zmeniť učiteľov. Pretože tí, keď beháme, nemusia robiť nič iné len stáť, a držať stopky. Ó, pardón, ešte nás povzbudzujú slovami ako: " To kde ste videli na päťstovke kráčať?! Okamžite aspoň poklus!!! To nemáte žiadnu kondičku paničky?!!!" Som strašne moc zvedavá, a asi mi to uberie minimálne jeden rok života, za koľko by ONI ubehli 500 metrov. To by som si tak neskutočne užila... Ách. Asi sa mi o tom bude dnes v noci snívať. Tým som chcela povedať, že keď beháme, tak nemusia nič robiť, a preto beháme stále. Raz je to pre to, že potrebujeme známky, druhý raz pre to, že je pekne, a tretí raz pre to, že si zabudli kľúče od miestnosti z náradím. Preto zakaždým, keď zvoní na hodinu telesnej výchovy, skrúti
mi žalúdok, a bojím sa, čo si zasa vymyslia. Pretože jakmile začnem behať, začne ma pichať v boku a je mi na vracanie. Preto je pre mňa telesná horor, moje osobné peklíčko na zemi, a nie zábavou, po ktorej sa mám ešte tri hodiny vzdelávať anglinu, zemepis a fyziku. Stále túžim niečo s tým spraviť. Zachrániť tých pár piatačikov pred traumou z telocviku akú budem mať ja. Ale nič nezmôžem. Taký je život. Pripomína mi to jeden citá: Každý problém vyzerá ako klinec, ak máš v ruke kladivo. Ale ak ide o telesnú, kladivo si vždy zabudnem doma.


A aký je váš názor na telesnú? Aké máte pocity keď beháte? Akých máte učiteľov?
A do akej skupiny patríte? Drevá či nadaní?
S pozdravom vaša borovicová Fla!ry
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Eliška Linn Eliška Linn | Web | 3. října 2010 v 14:19 | Reagovat

Jsem naprosté dřevo. Veškeré nadání na tělocvik již přede mnou vybral bratránek (grr, těch medailí, co mu visí v pokoji). Na mne zbylo jenom to umělecké nadchnutí.
Bohužel má tělocvikář dojem, že jsem dobrá na vytrvalost. Ha-ha. Po každém běhu mám rozdrásaný krk od studeného vzduchu. A pak to vysvětlujte ve sboru, že...
A mám tu smůlu, že jsme škola zaměřená na sport. V každém ročníku je jedna třída sportovní, má tělocvik každý den. Díky bohu do ní nepatřím, nicméně sportovci posouvají laťky výše a tak toho chtějí učitelé příliš mnoho.

2 Lilly Lilly | 21. června 2011 v 12:19 | Reagovat

Veľmi sa mi páči tento príspevok. Aj ja patrím medzi tých, čo nenávideli telesnú. Myslím si, že je to len zbytočné trýznenie detí. Veď kto chce, tak prosím, nech sa prihlási na záujmový krúžok! Ale prečo nútiť nás, ktorí na to proste nemáme... Alebo aspoň žiadne "povinné jazdy" ale nech sa s deťmi výjde von, vyloží sa im kôš s loptami, švihadlami... a kto chce nech behá, kto chce nech sa hrá.
Pekný deň! :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama