.



Červenec 2010

A zas tu nebudem. Som z toho na nervy!

27. července 2010 v 15:54 | Fla!ry |  Moje blbosti
Uf. Myslím, že by tento článok mal obsahovať tretí deň Prahy, ale nejde to. A som blbá, že som o tom pražskom utorku nenapísala skôr. Chcela som si dať pauzu, asi tak do minulého piatka. Ale zrovna vtedy naši zahlásili, že máme ísť vypratávať izbu. Na každú jednu malú či veľkú hovadinu musíme povedať či si to chceme nechať, a ponechané veci musíme narvať do krabíc. Prečo? Prerábame izbu. A k tomu sme sa ešte z ničoho nič dozvedeli, že tento štvrtok odchádzame do Bratislavy za tetou!
Čiže po prečítaní pár riadkov tohto článku vám je asi jasné, že moc aktívna nebudem. Už teraz keď sa pri vypratávaním vykradnem von z izby s úmyslom navštíviť obľúbené stránky, už sa na mňa sypú rozkazy a hlasné nervné konštatovanie že nič nerobím! Nestihnem ani napísať komentár! A prerástlo to až do takých rozmerov, že som týždeň nič nepridala na blogu. A tak teraz, keď nikto nie je doma, ale ja mám aj tak izbu naďalej vypratávať, píšem. A píšem, že tu nebudem. Dosť ma to štve! Pretože momentálne ma štve veľa vecí, a ja to nemám čas nikomu ani nikam napísať! Nemám čas ísť von, nemám čas prázdninovať. Iba večer keď nám namáhavá neplatená šichta skončí si pozrieme Jessicu Simpson ako si tam na MTV grgá a šup do pol jednej ráno čítať. Potom to dopadne tak, že vstávame o 11:00 a za tridsať minút už makáme.
A ešte ma štve farba. Vybrali sme tú najotrasnejšiu na svete! Hráškovo zelenú. Vyzerá ako vytiahnutá z nosu alebo ako grcka. Zelená je moja obľúbená, ale takýto odtieň teda nie.
Dosť rozčuľovania, prišiel otec. Musím teda ísť, ako ináč makať :( Možno sa vám ešte zajtra ozvem ale nič nesľubujem. Moc moc ale moc sa ospravedlňujem. Ani neviete ako mi je to ľúto. Nedá sa nič robiť. Prosím prepáčte.
S pozdravom vaša Fla!ry

Áno som jemná feministka, ale naozaj si myslím, že by niektoré ženy nemali riadiť MHD

21. července 2010 v 0:20 | Fla!ry |  Moje blbosti
Deň druhý- Pondelok
Pomalinky som otvorila oči. Zobudila som sa do krásnej izbičky vysvietenej svetlom. Ventilátor mi ovieval horúce nohy a ja som sa nemohla dočkať ľadovej sprchy...
Kiežby to tak bolo. Slnko cez tie hrozné francúzske okná pálilo a v izbe to vytváralo teplotu skleníku. A spánok... V skutočnosti sme všetky tri boli hore od pol tretej ráno a sťažovali sa čo jedna spravila tej druhej. Posteľ bola veľká ale pre nás tri primalá. Ja musím zaspávať v špeciálnej póze, sestra kradne končatiny, a Barča. Tá rada kradne periny a rozvaľuje sa. Čiže pre nás je každá posteľ malá, pokiaľ v nej spíme všetky tri. Ráno sme si skoro hrdlá rozdriapali. Hentá spravila hento tej, a tá zasa hento tamtej... Čistý koniec. Ani neviem ako, ale udobrili sme sa. Sadli sme si spolu na obrovskú pohovku a sledovali Teen cribs na Mtv CZ. Ale prišiel ďalší boj. O sprchu. Keďže sme ešte nepresťahovali ventilátor, bolo tam na nevydržanie. Naozaj ako v skleníku. Mne bolo jedno koľká pôjdem pod ľadovú vodu. Mňa tešila už len myšlienka na chlad. Dala som si ľadový čaj ešte s poriadnou dávkou ľadu, zjedla hrianku, posadila sa pred ventilátor a už aj boli obidve vonku zo sprchy. Padavky. Nevydržali pod studenou ani 5 minút :P A vliezť pod niečo teplé keď bolo vo VNÚTRI 33°C bola jednoducho kravina.
Plán bol nasledovný. Vydali sme sa na Námestie republiky? Názvy mi vždy robili problémy. Ale je tam ORLOJ to viem na sto pro. A cesta metrom. Celá nervózna som išla dolu obrovským eskalátorom a natešene, možno aj so štipkou strachu nastúpila do rýchloidúceho povozu :D Tak sme to nazvali. A nakoniec mi radosť pokazila Kača: " Čo si tak ticho? Veď metrom si už išla milión krát!" "Čoo?!"
Vysvitlo že keď som bola malá, boli sme na výlete v Prahe. Metrom sme jazdili v jednom kuse. Ale ja si žiadny výlet nepamätám. Dofrasa aj s detskou pamäťou. A ako som už spomínala, boli sme na nejakom neurčitom námestí a čakali, kým Orloj odbije 13 hodín. Nasáčkovalo sa tam neúrekom turistov s foťákmi. Všetci dychtivo čakali a... zrazu na nás začali striekať vodu! NEKECÁM!!! Z neďalekého okna hadicou ovlažovali ľudí. A skoro nám pri spŕške ušiel Orloj. Po úžasnom povyku, ktorý sa okolo toho robil sme sa schovali do nejakého veľkého obchodného centra. A poviem vám, také na Slovensku nemáme. Tie obchody čo boli tam, by ste ťažko hľadali u nás :D Hoci som po prvý raz v živote zatúžila nakupovať, v ten deň nebola nákupná výprava v pláne. A po prvý raz v živote som bola sklamaná že som nevošla ani do jedného z nich. Ale treba peniaze šetriť. Obzvlášť keď nič súrne nepotrebujem. Zastavili sme sa v jednej poriadne drahej kaviarni kde sme si dali ľadový dezert. Mňam. Drahý ale mňam.
ice dessert
Večer sme išli na kupko. Cesta tým horkom bola neznesiteľná. Obzvlášť zo šoférkou, ktorej 36 minútová cesta trvala o 20 minút dlhšie. Barča rozprávala príhody čo zažila s jednou šoférkou: "Trikrát za mesiac nabúrala! No vážne! A učiteľka mi ani nechcela veriť keď som sa ospravedlňovala pre neskorý príchod!" Dlho som ju ale nepočúvala,
musela som myslieť na odmenu, ktorá ma čakala. Ináč by som asi v tom horku odpadla.
Ale odmena nebola odmenou akú som si predstavila. Dva bazény. Z toho jeden detský. Druhý totálne napráskaný a totálne ľadový. Bol tam aj tobágan. Totálne narvaný. Proste totálne kúpalisko, bez prezliekarní, či WC. Tak si predstavte aké mala voda zafarbenie. No čistý koniec. Ale slovo čistý by v tomto prípade nemalo byť použité :D Aďa to absolvovala všetko s nami. Po zatvorení kúpaliska nás prišiel vyzdvihnúť Honza. Adin priateľ. Nebolo zrovna lákavé sedieť na obrubníku 20 minút, ale stále lepšie ako hodinová cesta skleníkom s koliečkami premaľovaným na autobus. Doma sme odpadli ako hrušky. A zhodou okolností bol ovládač presne pri mne, prepla som na Mtv CZ a čo nešlo? Teen cribs.
S pozdravom vaša Fla!ry

A som späť! So skvelými zážitkami a skoro pokazeným notebookom

20. července 2010 v 14:33 | Fla!ry |  Moje blbosti
Som doma. Konečne doma. Ani neviete aký je to krásny pocit. Ale na druhej strane som veľmi smutná, že už som sa musela s Bárou rozlúčiť. A nebudem tu zbytočne otáľať, hneď začnem písať zážitky. Priznávam sa, hoci tam bol internet ja som sa proste nedokopala k tomu, aby som niečo z posledných síl naťukala. A teraz vám budem deň čo deň, aspoň to mám tak naplánované, pridávať príbehy a fotky. Začneme dňom prvým :)

Dnes odchádzam do Prahy :(

11. července 2010 v 11:02 | Fla!ry |  Moje blbosti
Presne pred rokom sme už plávali v mori. Už sme chytali bronz na malých plážach, a nemysleli na nič iné ako zobrali sme nafukovačku? A teraz na čo myslím? Na to, že ma ukrutne bolí hlava, Kača sa so mnou nebaví a na to, aké by to bolo keby som sa mohla kúpať a keby som mohla zostať v posteli. Už teraz keď vám píšem, strácam drahocenný čas. Ale mne to nevadí. Keby mi povedali že za desať min odchádzame, nerobilo by mi to žiadne problémy.
Vôbec ma neteší myšlienka, že budem musieť DOBROVOĽNE stráviť v autobuse 6 hodín! A viete čo? Ako som spomínala, rodičia s nami nejdú a pretože ešte nemám 15 rokov nemala by som cestovať bez dozoru dospelého. Tak naši dali plnú moc mojej sestre! To bude zasa rečí: "Ja som za teba zodpovedná tak ma budeš poslúchať či sa ti to páči alebo nie!"
Jedna z možností. A vôbec by som sa nečudovala, keby ma vymenila za nejaké ťavy a skončila by som v Saudskej Arábii. Čož je zasa jedna z možností.
A ako som predpokladala, včerajšok bol proste hrozný. Nemusíte byť jasnovidec aby ste niečo také predpokladali. Už od rána ma strašne bolela hlava. Ale jednoducho som bolesť musela posunúť na vedľajšiu koľaj, a pracovať. Vyprať asi tonu prádla (Kačinho a môjho) pozhľadávať všetky veci čo si chcem zbaliť. A teraz prišla veľká hádka so sestrou Kačou. Požičali sme si jeden malý kufor. Hneď ráno som oznámila nahlas celej rodine a hlavne JEJ: "Kufor si vezmem ja, mám oveľa menej vecí." Nikto nič nenamietal a tak som bola spokojná. Ale podvečer si ho Kača zobrala, že sa doň ide zbaliť. Kukám na ňu svojím pohľadom Ti šibe človeče?! A ona oznámi že sa doň balí samozrejme, ONA. Tak ma to naštvalo. JA, ktorá má 12, mám určite oveľa menej oblečenia, topánok a kozmetiky než ona, 16 ročná fiflenka! Tá by ten kufor zabrala už len topánkami a kozmetikou! A keby som ustúpila dopadlo by to takto: Zbalila by som sa do polovičky veľkého kufra a do druhej by sa nasťahovala ona. Čiže by som musela vláčiť a manipulovať s takou veľkou kravou (myslený ten kufor) a vlastne by som niesla veci aj jej. Hádku som nakoniec vyhrala, ale ona musí mať vždy posledné slovo: " Tak sa do toho zbaľ. Ale do môjho kufra si teda nedáš nič, keď máš tak málo vecí! "
Nakoniec som sa zbalila vcelku šikovne, a nevmestila sa mi tam iba kozmetická taštička s kefami, šampónom a antiperspirantom. Ako často hovorievam, pri troche dobrej vôle by som to tam narvala, ale nechcem riskovať že by som pri otvorení kufra našla plávať veci v spenenom šampóne Herbal Essences. Mamina mi nakoniec vybavila po nekonečnom dohadovaní a hádaní sa, že mi sestra tú taštičku vezme. To bola pokrivená huba keď s tým musela súhlasiť. A ako sa tak na to pozerám, neviem kam len tú taštičku narvem. Ona má úplne plný kufor! Ten veľký! A chcela sa velice baliť do toho malého. Ja už na ňu nemám slov... No nejaké by to bolo, ale nadávať nechcem :D
Včera sme išli aj do Tesca na nákup. A ako obvykle tam nič nemali! Chcela som len pár určitých vecí, ale nemali ani jednu! Rajec letná búrka, nemali. Karamelové keksíky, nemali. Tuc obyčajné, nemali... No nech idú dakam aj s celým obrovským Tescom. Človek chce tri normálne veci a aj tak ich nemajú.
Už počujem maminu. Naštvaná, ako vždycky po ráne. Nadáva nám že sme si nedali lieky. I keď mne jasne povedala, že si mám dať až po raňajkách. A keďže som raňajkovala iba medovník a nechcela som ju naštvať, tak som ešte počkala, že si dám niečo normálne. Ale nič normálne doma nie je. Nuž ale žalúdok sa dožaduje raňajok. Teraz neviem či je na mňa naštvaná za to, že som zjedla iba koláč, alebo za to, že som si nedala lieky. Asi obidvoje...
P.S. do Prahy si svoj laptop neberiem. Asi by neprežil cestu. Ale majú tam 3 počítače takže je to OK. A prepáčte chyby, píšem to strašne narýchlo.
S pozdravom vaša Fla!ry

Kto bude strážiť strážcov?

9. července 2010 v 23:29 | Fla!ry |  Moje blbosti
V poslednom čase sa mi zdá, že pribúdajú samé články iba do jednej rubriky. A to iba pre toto: rubrika MOJE MÚDROSTI je na rôzne diskusie a témy týždňa. Téma týždňa KRUTOMLUV ma nezaujala. Svoj prvý blog som mala až po Krutomluvovom odchode, tak som až doteraz absolútne netušila kto to je, a trošku sa za to aj hanbím. A MOJE VÝTVORY sú na fotky a takéto veci ktoré som vytvorila ja. A zatiaľ som ešte nikde nebola, zatiaľ som nemala možnosť fotiť zaujímavé veci, zatiaľ som nemala možnosť... Ale to sa dúfam zmení. Pozajtra odchádzame so sestrou do Prahy. Naši nejdú. Čož bude dosť blbé, nebudem sa mať ani s kým porozprávať, pretože ma niekedy odstrkujú (Barča a Kača). Aspoň ja sa tak cítim, ako nejaké tretie koleso na dvojkolke. Ale v Prahe nebudem mať kam utiecť. Budem musieť ticho trpieť...
A teraz k nadpisu. Som chorá. A som naštvaná na môj vadný imunitný systém. Nevydržal ani takúto malú skúšku! A to som ho zásobovala samými vitamínovými bombami. Nie je to (našťastie) vážne. Bolí ma iba hrdlo, ale baby hovoria že tak sa ten bacil prejavil aj u nich. Preto som zostala ležať v posteli. Nikto, okrem mamy za mnou neprišiel, nespýtal sa ma či niečo nepotrebujem, či nechcem čaj. Kača a Barča už sú skoro zdravé. S obývačky počuť iba ich hlasné a neovládateľné výbuchy smiechu, ktorý sa nejak predral cez ich zapálené hrdlá. Keď mi bolo o niečo lepšie povedala som si, že ich navštívim. Absolvovala som teda tú dlhú cestu aj s perinou. A hneď som dostala slová na privítanie: "Choď preč! Chceš byť akože chorá?!"    "Ale veď ja už chorá som takže to máte jedno."

"To je jedno, nechci byť ešte viac, choď radšej do izby."      Jasné... Ako vždy. Veď kto by chcel byť v jednej a tej istej izbe s chorým dvanásťročným deckom? Keď ony si tam môžu pokecať. A neviem prečo, Barču mám aj tak rada a na jej príchod sa teším vždy najviac :) Ja behám po balkóne celá nadržaná z ich príchodu a keď ide nejaké auto tak skáčem radosťou až po plafón balkónu nad nami. Zato Kača tá si lofí pri TV a hádže na to bobek. A aj tak to vždy dopadne takto. Ja a oni dve. Iba raz to bolo MY TRI...
A keď som tak ležala, sledujúca Joan z Arkádie, spomenula som si na jednu peknú vetu. Kto bude strážiť strážcov. Je z jednej dobrej knihy od Dana Browna, Digitálna pevnosť. A ten citát mi prišiel taký aktuálny. Mohla by som ho aj trocha poprekrucovať a vzniklo by: Kto sa bude starať o sestričky? Hm...
Ach keď si len pomyslím, čo ma zajtra čaká. Stresujúci hlas mojej naštvanej maminy, rozkazy rozohnenej Kačeny... Viete , je deň balenia, prania a všetkého možného. Mamina nám povedala, že si máme nachystať veci čo chceme oprať. Uf. Nemala hovoriť :D Našla som kopu vecí a nazbieralo sa toho vyše hlavy. Radšej si to operiem sama a strávim v kúpeľni dve hodiny. Nech sa mama moc netrápi, bude predsa po nočnej službe :) Mamy treba šetriť, nie sú to roboty.
Ale chúďa, bude to musieť asi vyžehliť. To ešte k mojim dovednostiam nepatrí, ako väčšina vecí, ktoré obsahujú pálivé predmety :D Ale celkovo sa neteším na zajtra. Nemám rada ten stres pred cestou. A teraz dôležitý oznam!   !!!OD 11.7.2010 TU NEBUDEM, ODCHÁDZAM DO PRAHY!!!
A keďže neviem ako je to s bytom našich známych v Prahe a s wifi pripojením, nemôžem sľúbiť ani na 30% že na blogu budem. Ak tam predsa len niečo také bude, určite vás oboznámim so zážitkami, prípadne fotkami :)
S pozdravom vaša Fla!ry

Ste chorí? Príďte ku nám rada sa o vás postarám... Alebo rozprávanie začínajúcej zdravotnej sestry

8. července 2010 v 23:55 | Fla!ry |  Moje blbosti
Zasa vám píšem... Som to ja ale ukecané stvorenie :D
Ako som už spomínala, Barča aj Kača sú choré. A miesto toho aby sme sliedili po slovenských kúpaliskách, chodím od jednej k druhej a rozdávam im notebooky na počkanie. A keď si človek pomyslí, že ich zabaví aspoň na nejaké tie dve hoďky už začuješ chrchľanie z jednej a za 30 sekúnd aj z druhej strany. A čo už by som to bola za sestru a kamošku, keby som sa o nich nepostarala? A skončilo to tak, že som celý deň varila a rozdávala čaj, merala teplotu, pripomínala časy na branie liekov, hľadala a natierala mentolové maste na krk a predovšetkým som sa ich každú pol hodinu pýtala či niečo nepotrebujú.... Cítim sa ako nejaká zdravotná sestrička vo výcviku. Čo kto vie, možnože pôjdem v šľapajách svojej milovanej mamičky :)  Ale to by ma najskôr musela pustiť na zdravotnú školu :P
A keď som každej pridelila notebook, Fla!ry zostalo čo? Trt a dva orechy (ale orechy by som si dala, také mňami lieskové :D)... Tak sa Fla!ry musela uspokojiť s desktopom svojho taktiež milovaného ocinka, ktorý nebol doma... A strávila som na ňom skoro celý deň a akurát som na ňom hľadala blogy... Našla som prd! Ako môže niekto založiť blog, a pridávať tam iba samé kusovky! Nepoviem ak autor pridá občas nejakú tú kusovku, predsa sú pekné, ale zaplniť nimi od začiatku do konca stránku, tak to už je moc. Tak isto aj shooty celebrít. Toho mám plné zuby! Keď niekoho zaujíma, čož pochybujem, každučký krôčik napr. Miley Cyrus, nech si to pozrie na oficiálnych stránkach! Myslím, že ľudia úplne, ale úplne zabudli podstatu BLOGU. A tak to potom dopadá. Vidieť to dosť aj na témach týždňa. Spomínam si na krásnu tému a možnosť napísať krásny článok . VIANOCE. Ale keď som si prezerala príspevky ostatných, bola tam jedna pixelka zo snehuliakom a text: Vianoce mám veľmi rada. Dostala som to a to.          Tak toto má byť článok?! Pokiaľ áno tak ja už neviem. Viem že sú to dosť názory okopčené od Autorského klubu, ale ja to tak proste cítim. A keď som skoro 3 hodiny narážala na niečo takého typu, vypla som internet a povedala si, že si idem zahrať bedminton. Oprášila som staré rakety... A došlo mi že nemám s kým hrať. Pred maminou by som sa asi od hanby prepadla keby ma videla tak strašne hrať. Tak som zavolala Soy@_G!rL a mala som partnera. Bohužiaľ sme boli obidve taký antitalent, že sa nám iba raz podarilo prepinkať košíček 3-krát. Tesne potom nám ho zobral pes :D Tváril sa akoby nič a  nechcel ho pustiť. Tak som ho dovliekla pred ocina a už aj ho vypľul :D 
K počítaču som sa nedostala ani večer :( Ale čo narobíme...
S pozdravom na dobrú noc vaša budúca zdravotná sestra Fla!ry

Ako sa môžu všetky plány behom pár minút zrútiť

7. července 2010 v 22:49 | Fla!ry |  Moje blbosti
Je mi až do plaču keď na to pomyslím. Avšak o plači sa hovorí že je dobrý liečiteľ. Ale teraz by to bol plač zo sebaľútosti, takže škoda míňať drahocenné slzy. Teraz k podstate- ja, vždy veselá Fla!ry, mám depku. Nie je to však pravá depka, tú som chvalabohu ešte nezažila , ale som smutná. A prečo? Ako každý človiečik som mala na leto plány. Obzvlášť na prvé dva týždne, ktoré trávime a aj budeme tráviť spoločne s kamoškou z Čiech... Nazvime ju Bára :D A moju sestru... Katka :D Mali sme na pláne motokáry, bowling, kúpaliská a predovšetkým natáčať naše šľahnuté videá... Kto nevidel, nepochopí. Ale vám to aspoň trocha priblížim. Nevedno kedy vznikol nápad parodovať počasie a hlavné správy. Stalo sa. Nevedno kedy chceli sme vymyslieť vhodný názov pre našu televíziu. Stalo sa. A vznikol názov TvFli. A každý rok, vlastne zakaždým keď je Bára u nás, natáčame rôzne videá. V tom sme chceli pokračovať aj teraz ale nejak sa to nezdarilo...

Včera sme len tak sedeli a hovorili: "Čo budeme robiť?"       
"Ja neviem."
Tento rozhovor sa udial asi každé dve hodiny a potom sme sa zasa vrátili ku gaučingu. A preto som si večer pred spaním sľúbila, že sa budem snažiť takto nepremárniť ani jeden jediný deň. Pretože čas je drahocenný. Obzvlášť ten prázdninový. No a hneď na druhý deň som svoj sľub porušila. Od skorých ranných hodín (čiže u mňa o 11:00) som internetila. A pol dňa už bolo v keli. Keď som došla za Kačenou a Barčou, sledovali nejaký psycho film Donie Darko a tak som na nich hodila bobek... Teda chcela som. Ale všimla som si že je ségra nejaká bledá a a... Zistilo sa že ju strašne bolí hrdlo, má teplotu. A plánované motokáry boli v tom momente zrušené. Vlastne bolo zrušené všetko. Pretože nechať Kaču doma, a my by sme sa šli niekam zabávať, to by bolo zverstvo.

A tak nasledovalo dlhé nudné popoludnie. Ja som ešte zbehla ku jednej kamoške domov pre knihu Krátky druhý život Bree Tannerovej a vrátila sa späť aby som nenechala Barču samu. Ona ale ležala pri Kačene. Mamina nám o 10 min oznámila že ideme na Lodenicu sa korčuľovať nech sa len tak doma nepovaľujeme. Neprišli sme s korčuľami ani po kolonádový most, už sa Barča sťažovala že ju bolia nohy a hlava. Vtedy som si ešte nič neuvedomila. To bolo až doma, keď spadla na gauč ako hnilá hruška a namerali sme jej teplotu. VTEDY už bolo v keli všetko ale úplne všetko....
Najhoršie na tom je, že sme mali ísť v nedeľu do Prahy. A pokiaľ to všetko pôjde takto, zostaneme doma. Ja som na večeru zdlábla toľko vitamínov, že sa z toho môj organizmus nespamätá ani do jesene. A to všetko iba zo strachu z choroby. Aj tak tú virózu za chvíľu dostanem tiež. Čiže zbohom Praha, zbohom ZOO, zbohom nákupy a aquapark, zbohom spievajúca fontána a kolotoče, zbohom zdravie... A taktiež zbohom zabité prázdniny.
S pozdravom vaša smutná Fla!ry

Čo na raňajky?

7. července 2010 v 11:45 | Fla!ry |  Moje blbosti
Áno, priznávam vinu. Som obrovský spachtoš. Ale tomu všetkému sú na vine knihy. Teda lepšie povedané jedna kniha a to: NADBYTOČNÝ. Včera som išla spať o 23:00 čož je pre mňa cez prázdniny obrovský úspech. Pustila som si na kompe celú sériu Simpsonovcov a zasa ma mrška zlákala. A zasa to bolo napínavé. A dve kapitoly pred koncom som si povedala dosť! Jedným očkom som mrkla na počítač. Z celej série bežal nejaký desiaty diel a bolo 0:55. Super! Tak to asi o 8:00 bez budíka nevstanem. A ako som predpokladala, zobudila som sa na zvonenie zvončeka o 10:00. Zvonila naša nervná poštárka. Keď som bola malá, zakaždým som sa niekam schovala aby ma nenašla, pretože som sa bála že ma pohrizie. Keďže sme si kúpili psa, môj strach sa zmenil na pobavenie. Ako to naháňalo strach jej... Som to ja ale zlomyseľná. Ale naučila sa na našu ulicu chodiť neskôr a aspoň to málinko pomohlo. Nabúduce na ňu vypustím Oskara. Nový prirastok do rodiny. Mimochodom škrečok :D Ale na veľké prekvapenie, dnes som jej bola prvý krát vďačná za zobudenie. A zas ma zlákal napínavý príbeh o Anne a Petrovi... Koniec knihy, 11:00. To je hrôza so mnou :D  Tak a teraz mi došiel materiál na čítanie tak som musela zliesť z tej prekliatej poschodovej postele a 
A dumám, dumám, čo si pod zub dať mám? Ani chleba, či rožok súci... Môj hlad len tak nič neskolí, za spokojnosť treba sa biť! Skúšali to už viacerí... Paprika, syr, ba i vychýrené cereálie... Ani jeden neuspel... V kuchynskom kráľovstve vládne smútok preveliký! Stratili velikánov milovaných! V tom z chladničky pochodujú, a veselo salutujú, biele krehké vajíčka. Pohotovosť zastavili, hlad ihneď utíšili. A odvtedy  v tom kráľovstve vládne vajce obrovské! Koniec
To je jeden z možných scenárov ako môžu dopadnúť moje raňajky o 11:50. Tak len to som chcela. Tá báseň nebáseň je dosť odveci a neviem čo som to mala za skrat ale... Nechám to tu.
S pozdravom vaša Fla!ry

Kolík, Laugarício, boľavá päta, otravné komáre a tak dále...

5. července 2010 v 23:40 | Fla!ry |  Moje blbosti
Je u nás návšteva z Českej republiky alias kamoška :D Predvčerom sme sa boli kúpať, a ako vždy sa to nezaobišlo bez zranení. Neboli sme tam ani 5 minút a ja už som si šikulka rozrezala pätu. A akoby nestačilo, že nás celú cestu tam sprevádzal štípajúci hmyz, k červeným opuchlinám od komárov sa pridala jedna originálna krvavá opuchlina na ľavej päte. Pri kúpaní som to absolútne ignorovala, ale doma sa bolesť dostavila a vrátila mi ignoráciu aj s úrokmi. Ráno na druhý deň sa rozmýšľalo kam pôjdeme. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sme zvolili Trenčín. Mne sa kvôli menšiemu úrazu nechcelo vyjsť dokonca ani z postele, ale môj šatník zúfalo zíva prázdnotou. Dobrovoľne nedobrovoľne som sa vybrala do historického centra ale z úmyslu prejsť hrad a hlavné historické pamiatky sa stala polhodinová prechádzka po centre mesta so zmrzlinou v ruke. A skončili sme v Laugaríciu. Ako ináč. Od našich sme so ségrou dostali 50€. Nikto z nás nepredpokladal, že to minieme. Do obchodov som vbehla so zoznamom dlhým až po členky. Okuliare, tričká, shortky, plavky, sandále, náušnice, kabelka, šatka, legíny, mikina... Samozrejme, to bol iba zoznam vecí ktoré by som chcela a nie čo potrebujem. Na svete ľudia hladujú a ja sa tu trápim s niečím takým... Som jednoducho strašná. Prešli sme skoro celý obchoďák a päta mi poriadne pulzovala a protestovala proti ďalšiemu a ďalšiemu kroku. Vyskúšala som si milión vecí a ani jedna dobrá... Na svoj vek som pomerne dosť nevyspelá a krpatá. A tu je výsledok. Nakoniec som si z vlastnej ľútosti kúpila tričko za 15€. Sú to nehorázne peniaze, ale ja som neodolala tričku s Meggie Simpsonovou. Mala som ešte záujem o pár vecí, ale sestra, ktorá držala bank  zahlásila, že došli peniaze. Ale keď zbadala bledo modrý svetrík, ktorý jej padol ako uliaty, zrazu sa v jej peňaženke z ničoho nič objavilo 20 €. Nemala som chuť hádať sa s ňou po celom Laugaríciu. Jednoducho som si povedala, že nové veci súrne nepotrebujem a spomenula som si na deti v Afrike. Tie majú jednu značku domácej výroby a stačí im to ku šťastiu. Tie nemajú kabelky a legíny ani nič iného.
Dneska sme boli zasa na Zatmení. Ako ja lenTwilight ságu milujem. Ale OVEĽA viac sa mi páčia knihy. Nuž ale ani film nebol na zahodenie. Až na to, že mi pôžitok kazili také strašne nasprostalé tetky. Rehotali sa snáď na všetkom. Vyložili si tam skoro bosé nohy na sedadlá. Jednej asi 5-krát zazvonil telefón a ona to ešte zodvihla: "Hej jasné môžem hovoriť". Ona tam prišla asi iba na to aby si pokecala cez mobil...Kokos nenávidím takých ľudí.
Tak ja už pádím. Spánok je predsa dôležitý a patrí medzi moje obľúbené činnosti.
S pozdravom vaša Fla!ry

Nový blog

1. července 2010 v 21:58 | Fla!ry
Takže... Napíšem vám pár slovíčok o... O tomto blogu a o mne...
Som zdravo šlahnutá 12-ročná baba. To je asi najvístižnejšia veta :D Mám rada pizzu (ako každý iný), smutné romantické filmy, zvieratá, zdravý životný štýl a písanie... A nenávidím kopírovanie, namyslenosť Justina Biebera a Hannah Montana a taktiež všetky hviezdičky ktorých každý krok je zvečnení fotoaparátom. Hudbu nepočúvam podľa štýlu ktorý zrovna letí, len pre informáciu. Tak a to sú asi základné informácie o mne. Svoje skutočné meno a adresu, tu nebudem zverejňovať. Preto sa volám Fla!ry (možno to ešte trocha pozmením :D).
Blog chcem zamerať najmä na výkeci, grafiku, poviedky... Proste vlastnú tvorbu :) Ale rada pridám aj nejaké to oficiálne hudobné video či nejaké zaujímavosti. Dentdelion nie je to môj prvý blog, len pre informáciu. A v starom socialistickom francúzsko-českom slovníku dentdelion znamená pampeliška.
O zameraní zatiaľ nemám veľkú predstavu. ROZHODNE NEBUDE VENOVANÝ NEJAKEJ HVIEZDE ČI FILMU. To nie je pravá podstata blogu, zaplniť stránku od záhlavia po zápatie shootmi hollywoodskej star.
To je zatiaľ všetko na úvod :) Dúfam že sa vám tu bude páčiť, a že sa sem budeme s radosťou deň čo deň vracať :)
S pozdravom vaša Fla!ry